reklama

Top 5 stopárských zážitkov

Veľmi často sa medzi ľuďmi tradujú strašidelné historky o tom, čo všetko zlésa stalo stopárom, stopárkam či šoférom, ktorý ich vzali. Okrem úzkej skupinyľudí, ktorý stopom občas chodia, však väčšina ľudí nevie takmer nič o tom,koľko krásnych zážitkov sa môže týmto cestovateľom prihodiť. Myslím, že jena čase vyrovnať skóre a zmyslieť sa nad tým, či je takýto umelo živený strachzo stopovania vôbec opodstatnený.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (18)

Ja stopujem často a rád. Nie preto, žeby som musel, ale jednoducho preto,
že ma to baví. Nejde mi ani tak o to niekam sa dostať, ako skôr o to stretnúť
spústu zaujímavých ľudí, lepšie s nimi spoznať cudziu krajinu a vyčistiť si
pritom hlavu. Stáť štyri hodiny pri výpadovke a dúfať, že to ďalšie auto bude
to, ktoré zastaví, síce nezneje väčšine ľudí ako ten správny relax, ale pre
mňa je to lepšie, než hrať počítačovú hru či pozerať film. A ten moment, keď
nakoniec zastaví, je väčšinou tým príjemnejší, čím dlhšie to čakanie bolo :-)

Rybárom či fotografom sa väčšina ľudí vôbec nediví, že sú ochotní stráviť
toľko svojho času zdanlivo neužitočným čakaním. Rovnako ako ich, aj nás,
stopárov, občas čaká na konci odmena v podobe obohacujúceho zážitku. Niektoré
z nich môžu vyzerať napríklad takto:

Dvakrát Svidník--Prešov
Autostop sa da považovať za všetko možné, len nie za rýchly a spoľahlivý
spôsob, ako sa niekam dostať. Napriek tomu, že nikdy nie je zaručené, ako
rýchlo sa človek niekam dostane, ba ani to, či tam vôbec dôjde, môže stop
niekedy fungovať aj oveľa lepšie ako konvenčná doprava. O tom, že oboje je
pravda som sa presvedčil už kedysi dávnejšie, ešte na strednej škole. Krátko
za sebou som potreboval uskutočniť dve cesty zo Svidníka na úrad do Prešova.
Keďže to bolo v čase školských prázdnin, v oboch prípadoch som na to mal celý
deň. Rozhodol som sa teda trochu ušetriť za lístok na autobus a zobrať tých
zhruba 65 km stopom. V prvom prípade som šiel ešte s jedným kamarátom. Bol
horúci letný deň a príliš dlhý pobyt vonku nebol nič príjemné. A natruc, práve
vtedy sa nám nedarilo. V poslednej fáze sme už len únavene vtipkovali:
- OK, ale teraz by sme už mohli začať naozaj stopovať, už ma to slnko nebaví.
- Mhm, tak dobre. Vyberme si, čím chceme ísť, a to nám zastaví.
- Ty povedz farbu a ja vyberiem značku.
- Strieborná.
- Jaguár.
V tom momente nám to prišlo natoľko vtipné, že sme si museli obaja sadnúť.
A na ten krátučký moment sme obaja prestali stopovať. Neviem, či to nebola
len kolektívna halucinácia z úpalu, ale obom nám spadla sánka, pretože práve
v tom momente prefrčal okolo strieborný jaguár kabriolet s anglickou značkou.
Kto vie, možno, keby sme boli stopovali, tak práve ten by nám bol zastavil.
Cestu stopom sme vzdali asi po šiestich hodinách a dvadsiatich kilometroch
prejdených pešo a nasadli na prvý autobus. Paradoxne, druhá cesta do Prešova
mi trvala celkovo len 43 minút (meral som to). A to som sa ešte viezol dvoma
autami - v oboch prípadoch mi zastavilo druhé či tretie auto, ktoré šlo okolo
a obe autá šli asi tak 150 km/h (v obci).

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou


Turecká pohostinnosť
Stretol som mnohých stopárov, ktorí stojac dlhé hodiny na tom istom mieste
boli celkom zúfalí a rozčarovaní z neochoty ľudí ich zviesť. Tento pocit som
sa v sebe vždy snažil potláčať. Nie je predsa nikoho povinnosťou nejakých
stopárov vôbec brať. Keď chce ísť stopár na výlet, mal by sa sám rozhodnúť,
či chce takto niekam cestovať a mal by rátať s tým, že sa možno nikam
nedostane. Ak ostanem spať na noc na odpočívadle pri diaľnici, je to len a len
môj problém. Nie problém toho, že ma nikto nechcel zobrať (nikto nemusí).
Neochotou ľudí brať stopárov som nikdy fascinovaný nebol. Celkom ju chápem
a vždy sa k nim preto snažím správať slušne, aj keď sa oni ku mne občas slušne
nesprávajú (napr. pri stopovaní na benzínke). Čo ma naopak vždy fascinovalo
je až neskutočná ochota iných ľudí stopárov brať. Ako to môže vyzerať, keď si
ľudia navzájom veria, sme videli na výlete za zatmením Slnka v roku 2006
v Turecku. Pohybovali sme sa takými časťami krajiny, do ktorých žiaden turista
bežne nezavíta. Na rozdiel od turisticky sprofanovaných oblastí, tu nám
pohostinnosť, ochota a záujem miestnych ľudí občas až vyrážali dych. Pokladali
nás za vážených hostí a tak sa k nám aj správali. No a podľa toho to vyzeralo
aj pri stopovaní. Jeden večer sme takto stopovali po Tureckom vidieku. Počasie
sa pomaly kazilo a blížila sa búrka. Nálada bola ponúra. Boli sme oblečení vo
vetrovkách a kraťasoch, špinaví, zarastení a s krosnami na chrbtoch. Príliš
dôveryhodne sme asi nevyzerali... Napriek tomu sme nemuseli rátať autá, ktoré
by nám zastavili, ale skôr naopak, tie, ktoré nám nezastavia. Raz nám ako
skupine chalanov dokonca zastavilo Lade podobné auto, v ktorom už bolo
natrieskaných sedem(!) ľudí, ale snažili sa nás presvedčiť, že keď sa trochu
potlačia, aspoň jedného z nás vezmú. My sme však chceli ísť spolu a čo
najďalej. Tak sme sa nakoniec viezli mininákladiakom, do ktorého sa vošli ledva
tí dvaja ľudia, čo v ňom už boli. Kamarát turkovi na kolenách, ja uprostred
s dvoma ťažkými báglami na sebe. Inokedy nám zasa miestny človek ponúkol odvoz
až 120 km ďaleko len za cenu benzínu (skutočne), niekam, kam vôbec neplánoval
ísť, len preto, že práve nešiel žiaden autobus. Takéto správanie ostro
kontrastovalo s húfmi dotieravých taxikárov, ktorí sa na nás odvšadiaľ valili
na tureckej riviére.

Starostlivá babička
Len pred pár dňami som sa bol trochu vyvetrať v talianských Dolomitoch. Cestou
som trochu nečakane, vinou zlej orienácie poľského kamionistu, došiel z Prahy
až do Norinbergu. On mi celý čas tvrdil, že presne vie, kam chcem ísť a že
to má poceste. Myslel si to zle. A keďže to spočiatku bral tými najmenšími
dedinkami, ktoré som nemal na mape, tak som mu vysvetlil, kde to že je ten
Regensburg až príliš neskoro... To už sme nabehli na diaľnicu a zísť z nej
bez komplikácii jednoducho nešlo. Nakoniec ma vyložil na benzínke po skoro
sto kilometroch zlým smerom. Prejsť na benzínku na druhej strane a začať
stopovať v protismere bez toho, aby som musel prebiehať šesťprúdovú nemeckú
diaľnicu, ma stálo ďalšiu hodinu a pol ostrého pochodu naokolo s ťažkým
batohom. Kým som začal stopovať na opačnú stranu, bol už podvečer. Aj napriek
tomu som chytil ešte tri autá, ktorými som sa dostal aspoň tam, kde som chcel
byť na začiatku. To posledné mi však náladu výrazne napravilo. Zobral ma
starší manželský pár. Obaja k mojej radosti vedeli výborne po anglicky.
Celkom pekne sme si pokecali a bolo im úprimne ľúto, že ma nemôžu odviezť
trochu ďalej. To, ako veľmi starostliví sú starí rodičia k svojim vnúčatám
asi veľa z nás pozná na vlastnej koži. Oni sa správali podobne. Ovšem to,
že mi na konci mi okrem potrasenia rukou do nej ešte vtisnú dvadsaťeurovku,
to som vážne nečakal. Pravdupovediac, cítil som sa trápne a snažil som sa im
ju vrátiť. Nie som žobrák, ale stopár. A nestopujem preto, že mi nič iné
nezostáva. Oni sa však presvedčiť nedali, a než by som im to stihol vysvetliť,
pobrali sa ďalej. Vzhľadom na môj bežný rozpočet na podobné výlety ma tak
stál štvordňový výlet do talianských Álp -5 euro.

Bagrom v piatich tisícoch
Minulé leto mi okolnosti a finančná situácia dovolili, aby som sa vybral na
veľmi spontánny výlet do Indie. Keďže destinácia i čas odchodu boli vybrané
dosť narýchlo, šiel som sám. Za cieľ som si zvolil okolie mesta Leh v Kašmíre,
ktoré je obklopené majestátnymi veľhorami. Na mieste som sa rozhodol, že časť
cesty z Dilí prejdem autobusom a zbytok sa uvidí. To pri mojich stopárskych
tendenciách mohlo znamenať len jedno: výlet stopom cez Himaláje! Zážitkov na
tomto výlete bolo viac, než by sa ich do jedného blogu vošlo. Za všetky však
spomeniem len dva. Tým prvým je prechod vysokohorského sedla Baralacha La.
Stopovať som začal hlboko v doline, v nadmorskej výške asi tri a pol tisíc
metrov. Keďže cesta, ktorou som šiel, je prejazdná len asi stýri mesiace do
roka a do tohto regiónu sa mnusí po nej prakticky všetko na zvyšné obdobie
priviezť, premávka bola prekvapivo hustá. Nákladiaky s potravinami, cisterny
s naftou, armádne kolóny, džípy s turistami, nadšení motorkári... čakať sa dalo
všeličo. Takmer. V jednej chvíli išiel okolo bager. Šlo síce len o žltý traktor
s príslušnou úpravou, ale pôsobil v tom prostredí trochu cudzo... Zo srandy
som natiahol ruku, vystrčil prst... a on zastavil. Pretože vnútri už boli traja
chalani (vo veku asi 15-16) rokov, batoh musel do lyžice. Maximálna rýchlosť
bola iba okolo 20 km/h, ale stopovať cez päťtisícové himalájske sedlo a stopnuť
bager, to mi za tú sedemhodinovú cestu stálo! Ako sa čoskoro ukázalo, nie len
pre tú recesiu. Podobné výhľady by som si v normálnom dopravnom prostriedku
nikdy nevychutnal. A keby aj hej, stratili by sa skôr, než by som ich stihol
vyfotiť. Pri pohybe rýchlosťou chodca som si dokonca stihol všimnúť, že kamene
okolo cesty boli obsypané nádhernými skamenelinami - niečo, o čom som kedysi
počul, ale vôbec som nevedel, že to mám priamo po ceste. Na vlastné oči som tak
videl dôkazy toho, že Himalájske vrcholy bývali kedysi morským dnom.

Tri dni v jednom aute
Tým druhým zážitkom z Kašmíru, ktorý rozhodne stojí za zmienku, je cesta z Lehu
do Srinagaru. Obe mestá su hlavnými mestami spolkového štátu Jammu a Kašmír.
To prvé v lete, a to druhé v zime, keď sa do prvého nedá dostať inak, než
lietadlom. Vzdialenosť, ktorá ich delí je tuším 475 km. To po ceste nevídanej
kvality (naše auto by tamade určite neprešlo) označenej ako NH1 (national
highway one) znamená pre nákladné auto asi trojdňovú cestu. Keď som začal
stopovať neskoro večer v Lehu, ani som si nemyslel, že sa v ten deň ešte niekam
pohnem. A skoro som sa ani nepohol. Nejaká dobra duša ma vzala len asi 5 km
a vyložila na parkovisku nákladiakov za mestom. To bolo dobré miesto. Takmer
všetci tam šli tým správnym smerom. Bohužiaľ, až zajtra. Privítali ma vrelo
a keď som vysvetlil, čo tam robím, hneď som našiel niekoľko ochotných šoférov.
Boli to všetci moslimovia zo zápanej časti a ich autá boli stredne veľké
nákladiaky (to najväčšie, čím sa tam dalo jazdiť) ozdobené fantastickým
spôsobom. Večer mi dali najesť a prisľúbili, že hneď, ako sa ráno pohnú, môžem
ísť s nimi. Spať som už mohol na prázdnej korbe jedného z áut. Pohli sa kvôli
nejakej byrokracii až asi o jedenástej. Čakanie však stálo za to. Do pomerne
pohodlnej kabíny sme sa naskladali štyria a vydali sme sa na dlhú cestu.
Za tie dva dni a jednu noc bola cesta prerušovaná len motlitebnými prestávkami
a dopravnými zápchami (tiež som ich v nadmorských výškach nad 3000 m nečakal).
Spať počas jazdy nešlo (trebalo dávať pozor, aby človek príliš netĺkol hlavou
o strop). O to viac som bol prekvapený, keď som zistil, že sa počas takejto
cesty dá bez zastavenia variť. stačí na to plynový varič so špeciálnym rámom
na konci gumovej hadice od plynovej bomby a tlakový hrniec. Nasype sa ryža,
naleje voda, stlačí sa to dohromady a celé sa to drží v rukách až kým nie je
ryža hotová. Už len pridať korenie (asi tri druhy, z ktorých som žiaden nikdy
predtým ani potom nevidel) a môže sa jesť. Najlepšie rukami priamo z hrnca.
Keď som ich chcel k tomu ponúknuť aspoň chlebom, ktorý som mal so sebou,
zdvorilo odmietli s tým, že nemôžu požiť pokrm, ktorého sa dotýkali ruky
neveriacich. Zaujímavý prístup... Na konci cesty som im dal za ochotu aspoň
tých 600 rupií, čo som mal pri sebe (v prepočte asi 300 CZK). To bolo na
miestné pomery dosť, ale rozhodne menej, než by stál autobus. Navyše som sa
nechal ubytovať na houseboate, ktorý mi dohodli oni (asi tiež za nejaký bakšiš).
Ešte perlička na záver - nikto z mojich troch spolucestovateľov nevedel poriadne
po anglicky. Celý čas sme sa dorozumievali len posunkami a jednotlivými slovami
na úrovni výuky asi druhej triedy základnej školy. V jazyku Kashmiri som sa
naučil aspoň slovo [šakrija] - ďakujem.

Niekto si možno povie, že asi mám hrozné šťastie, keď sa mi stali takéto veci.
Ja si ale myslím, že s trochou trpezlivosti, odhodlania a dostatku času sa môžu
podobné udalosti prihodiť úplne každému. Niekto iný si možno povie, že asi
ľuďom príliš verím, keď sa nebojím toľko stopovať. Ja si zasa myslím, že nejde
ani tak o to ľuďom veriť, ako sa ich nebáť. A mám za to, že môj život by bol
oveľa chudobnejší, keby som sa podriaďoval tomu, že sa bojím ľudí okolo seba.
Rozprával som sa s človekom, ktorý ušiel pri stopovaní na diaľnici pred
policajtami tak, že stopol iných policajtov či s holkou, ktorá sama dostopovala
z Čiech do Grécka cez Ukrajinu...

Iste, pri stopovaní sa zverujem na milosť neznámemu človeku. Ale podľa mojich
skúseností sú to práve dobrí ľudia (aj dobrí šoféri ;-), ktorý berú stopárov.
Za sedem rokov, ktoré sa tejto záľube venujem, som nestretol ani raz nikoho,
kto by sa mi vyložene nepozdával. A aj bežne ľudské chovanie (všeobecný strach
stopovať) mi vlastne tak trochu nahráva. Veď úprimne: ktorý súdny zlodej by už
chcel okradnúť stopára? Býva to zväčša chudobný študent - keby mal peniaze,
šiel by autobusom. Brať stopárov preto je obecne nebezpečnejšie, ako stopovať.
Napriek tomu, keby som šoféroval a mal možnosť stopára zobrať, určite by som
ho vzal. Pretože viem, že mám čo splácať. A preto to ostatne robí aj veľa
ostatných šoférov. A aj keď nemám často príležitosť šoférovať a brať stopárov,
tak sa to snažím splácať iným spôsobom. Či už je to tak, že tomu gitaristovi
v podchode hodím tých pár drobných, čo mi chýbať nebudú, kúpim si ten Nový
Prostor (Nota Bene) alebo sa aspoň nezamračím na toho žobráka na zastávke.
Som skrátka presvedčený, že už ten pocit, že niekomu niečo akoby dlhujem, zo
mňa robí lepšieho človeka.

Myslím, že reálny risk stopovať aj brať stopárov sa zbytočne preceňuje.
Skutočne verím, že zlých ľudí, ktorí chcú druhým pri tom ubližovať je minimum.
Občas sa takí nájdu. Ak sa však niekomu pri tom niečo stane, nie je to chyba
alebo hlúposť šoféra, že zobral stopára, či stopára (stopárky), že stopoval.
Je to vždy vina toho zlého človeka.

Aby som teda skúsil odpovedať na otázku, ktorú som načrtol v úvode (či je
strach zo stopovania opodstatnený): áno, myslím, že je, a uznávam, že strach
nás môže pred všeličím zlým ochrániť. Na otázku, či ten risk stojí za to, čo
tým môže získať (ako stopár či šofér), si musí odpovedať každý sám. Ale mal by
sa predtým vždy spýtať, či je ten strach, ktorý mu hovorí "nie", naozaj
taký veľký, že mu už len samotná možnosť, že by to raz výsť nemuselo, zabráni
zrealizovať aspoň niekoľkokrát niektorú z tých tisícov ciest, keď to výjde.
Či mu zabráni, aby spravil niečo dobré alebo aby sa obohatil nejakým zaujímavým
zážitkom. Za seba, ako stopára, hovorím, že mne to za to stojí. Nejde iba
o všetky tie miesta, na ktoré by som sa inak (než náhodou) nedostal. Ide aj
o ten pocit dlhu, ktorý zo mňa robí lepšieho človeka. A aj o tú istotu, že
medzi nami chodí toľko skvelých ľudí, ktorú pri tom získam. Istotu, ktorá mi
stále dodá radosť, odvahu a pochopenie pre iných.

Peter Greškovič

Peter Greškovič

Bloger 
  • Počet článkov:  10
  •  | 
  • Páči sa:  0x

Zvedavý človek, astronóm, programátor, (rádoby zasa) študent a mnoho ďalšieho... Zoznam autorových rubrík:  SúkromnéNezaradené

Prémioví blogeri

Matúš Sarvaš

Matúš Sarvaš

3 články
Post Bellum SK

Post Bellum SK

74 článkov
Monika Nagyova

Monika Nagyova

295 článkov
Yevhen Hessen

Yevhen Hessen

20 článkov
Karolína Farská

Karolína Farská

4 články
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu